Intenzívne oslovovanie našich klientov zo strany niektorých OZV zaznamenávame približne od augusta minulého roka. Hneď, ako sme to zistili, nás však prekvapilo, že tieto recyklačné poplatky sa nepodobali na štandardné poplatky daných OZV. V rámci modelu rozšírenej zodpovednosti výrobcov totiž platia dva princípy transparentnosti. Prvým je povinnosť OZV zverejňovať na svojej webovej stránke aktuálnu výšku recyklačných poplatkov pre daný rok. Druhým je princíp nediskriminácie, podľa ktorého by mali mať všetci výrobcovia v rámci jednej OZV rovnaké podmienky, čiže aj platiť rovnaké recyklačné poplatky. V tomto prípade platí „všetko je na webe“. Napriek tomu sa niektoré OZV neštítia ponúkať výrobcom niečo úplne iné. Nastáva problém, týmto krokom diskriminujú aj vlastných klientov - výrobcov, ktorí platia štandardné recyklačné poplatky a majú len tú smolu, že nie sú aktuálne predmetom záujmu konkurenčnej OZV.

Cenová vyhláška je nový inštitút v odpadovej legislatíve, ktorý v podstate definuje minimálnu výšku sadzieb na určenie nákladov na zabezpečenie triedeného zberu . A práve preto nás prekvapuje, že po jej schválení sa rozpútala cenová búrka.

Za vážny problém považujem to, že k cenovému súboju nedochádza iba medzi jednotlivými OZV, ale aj vo vnútri samotnej OZV. Nový výrobca – klient, dostáva totiž od OZV úplne iné finančné podmienky ako klienti spolupracujúci s danou OZV niekoľko rokov. Je to nefér. OZV tým porušuje obidve spomínané pravidlá transparentnosti a nediskriminácie.

Cenová vyhláška presne stanovuje, akú minimálnu sumu za tonu musí OZV zberovej spoločnosti uhradiť. Napríklad v prípade plastov ide o sumu 550 €/t. Pri limite na plasty vo výške 48% sa tento náklad premietne do recyklačného poplatku pre výrobcu približne vo výške 260 - 280 €/t.

Za plasty je to pre výrobcov poplatok na úrovni okolo 100 – 175 €/t.

Je to hlavne skutočnosť, že za túto sumu nevedia zabezpečiť triedený zber a recykláciu plastov. Zároveň porušujú cenovú vyhlášku.

Samozrejme. Výrobcovia v snahe ušetriť náklady na tieto ponuky reagujú. Práve preto mnohí začínajú vnímať recyklačný poplatok ako nástroj neférového konkurenčného boja. Nemôžeme zabúdať, že ide o regulovaný trh a recyklačný poplatok je finančným nástrojom tejto regulácie. Žiadny podnikateľ by nebol rád, keby jeho konkurent platil nižšiu DPH alebo povinné odvody. V prípade obalov sa to, žiaľ, deje, čo následne deformuje súťaž na primárnom trhu, na ktorom výrobcovia pôsobia.

V súčasnosti sa nízky recyklačný poplatok zdá byť lákavý, lenže neskôr môže konkurent platiť ešte nižší, ktorý ponúkne iná OZV v snahe získať klienta. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že za plnenie cieľov recyklácie je vždy zodpovedný výrobca. Túto povinnosť nevie preniesť na OZV. Preto, ak OZV nie je schopná plniť svoje povinnosti, môže prísť o autorizáciu. Sankciu však znáša vždy výrobca.

OZV pôsobia na regulovanom trhu a ich činnosť je podmienená splneným podmienok autorizácie. Autorizácie udeľuje Ministerstvo životného prostredia SR, ktoré môže autorizáciu v prípade neplnenia povinností odobrať. Kontrolné nástroje má v rukách Slovenská inšpekcia životného prostredia. Regulácia môže fungovať iba vtedy, ak funguje zároveň kontrola a účinné vymáhanie plnenia povinností. Som presvedčený, že existuje veľa nástrojov, ale treba ich začať naplno uplatňovať. Z pozície OZV môžeme na problém upozorniť alebo podať podnet na kontrolné orgány.

Áno aj nie. Ekomodulácia je nový prístup k tvorbe recyklačných poplatkov. Tie by mali zohľadňovať recyklovateľnosť daného obalu. Ťažko recyklovateľné obaly by mali byť zaťažené vyššou sadzbou. Ak sa ekomodulácia podarí nastaviť správne, môže pomôcť vyriešiť problém krížového financovania. Ja som však presvedčený, že pri súčasnom nastavení systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov pre obaly nie je možné ekomoduláciu nastaviť. Kým nevyriešime záležitosti, o ktorých som hovoril, ďalej sa nepohneme. Zásadným problémom je nastavenie prerozdeľovania obyvateľov podľa trhových podielov.

Určite nie je. Tvrdia to aj ministerskí analytici z Inštitútu environmentálnej politiky. Tí okrem iného skonštatovali, že systém triedeného zberu ako celok je nestabilný najmä na úrovni vzťahu OZV – obec. Súvisí to s tým, že každá OZV financuje triedený zber pre taký počet obyvateľov, aký má daná OZV trhový podiel. Vedie to ku každoročnému veľkému presunu obcí medzi OZV a chýbajúcej kontinuite vo financovaní systému ako aj pri vzdelávacích aktivitách. Väčším problémom však je nesprávne nastavenie základných motivácií. Namiesto cieľov recyklácie sa za hlavný ukazovateľ považuje správny počet obyvateľov. Už to smeruje k nespravodlivému nastaveniu recyklačných poplatkov pre výrobcov. Krížové financovanie medzi obalovými komoditami je skrátka už v DNA samotného zákona. 

Naše recyklačné poplatky už dávno nepatria medzi najnižšie v Európe. Práve preto je dôležité, aby boli nastavené transparentne a férovo.

Nedávno bola zverejnená Správa o stave životného prostredia v SR za rok 2020. V tomto roku sa na trh uviedlo 570 405 ton obalov. Najviac bolo obalov z papiera – 238 467 ton a obalov z plastov – 134 659 ton. Z toho sa viac ako 67 % recyklovalo. Je to veľmi dobré číslo. Európsky cieľ je totiž do roku 2025 recyklovať najmenej 65 % hmotnosti všetkých odpadov z obalov. To znamená, že cieľ pre rok 2025 už teraz s prehľadom plníme. Úroveň recyklácie pritom každý rok rastie. Málokto vie, že medzi najlepších patríme v EÚ pri recyklácii plastových odpadov z obalov, kde sme sa umiestnili medzi 6 najlepšími krajinami. 

Takíto výrobcovia sa v celej Európe označujú pojmom free rideri. Uvádzajú na trh obaly alebo výrobky v obaloch. Zmluvu s OZV však neuzatvoria, ale ich zákazníci majú možnosť odpad z týchto obalov vytriediť. Na náklady spojené s triedeným odpadom sa musia poskladať ostatní výrobcovia, ktorí si plnia povinnosti prostredníctvom OZV. Koľko je takýchto firiem si netrúfam odhadnúť. Oficiálne sa hovorí, že ide o 20 – 30 %.

Faktom je, že výrobcom v zmysle spomínanej legislatívy je skoro každý podnikateľ v SR. Nesmieme však zabúdať ani na free riderov z krajín mimo EÚ, ktorí predávajú svoj tovar prostredníctvom e-shopov priamo konečným spotrebiteľom a taktiež sa nepodieľajú na financovaní triedeného zberu. Či už za obaly, neobalové výrobky alebo elektrozariadenia.

Odstránenie systémových problémov. Opäť si pomôžem stanoviskom ministerských analytikov. Tí skonštatovali, že systém je nestabilný a zároveň navrhli riešenie – zaviesť rakúsky systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov za obaly. S tým sa plne stotožňujem. V prvom rade som presvedčený, že sa treba inšpirovať systémom, ktorý funguje. Načo neustále hľadať vlastné riešenia? Problém s každoročnými výpoveďami zmlúv s obcami neexistuje nikde na svete. Nemáme návod ako ho riešiť. Tým návodom by mala byť zmena systému. V Rakúsku napríklad funguje konkurencia OZV a namiesto delenia obcí sa OZV podieľajú na financovaní nákladov na triedený zber v rámci zdieľanej infraštruktúry. Takto je zabezpečená kontinuita systému a na úrovni obcí je systém 100 % stabilný. Zároveň nie je recyklačný poplatok vnímaný negatívne v rámci trhovej súťaže výrobcov.

Pripravil: Daniel Košťál

Foto: archív M. Sebíňa/NaturPack