Kongres Samoška: Potraviny patria do každej dediny

Obchod na vidieku vždy patril spolu s kostolom, školou a krčmou k tým miestam, kde sa odohrával verejný život. Do predajne sa nechodí iba nakupovať, ale aj stretávať a rozprávať. Mnoho obcí však starne, čo má za následok, že sa z nich predajne potravín vytrácajú. Miestni obyvatelia tak nemajú prístup k základným potravinám a sú odkázaní na pomoc iných alebo cestovanie do miest. Problém sa dá vyriešiť, je však na to potrebná politická vôľa, zhodli sa odborníci v panelovej diskusii na 17. kongrese Samoška.
Obchod na vidieku vždy patril spolu s kostolom,
školou a krčmou k tým miestam, kde sa odohrával verejný život. Do
predajne sa nechodí iba nakupovať, ale aj stretávať a rozprávať. Mnoho
obcí však starne, čo má za následok, že sa z nich predajne potravín vytrácajú.
Miestni obyvatelia tak nemajú prístup k základným potravinám a sú
odkázaní na pomoc iných alebo cestovanie do miest. Problém sa dá vyriešiť, je
však na to potrebná politická vôľa, zhodli sa odborníci v panelovej
diskusii na 17. kongrese Samoška.
Pandémia znížila mobilitu ľudí. Menej cestujú za prácou
a viac sa zdržiavajú vo svojich domovoch, teda aj v menších mestách
a obciach. To spôsobuje, že v regiónoch viac nakupujú, čo posilňuje
tradičný trh. „Zákazníci ostávajú tam, kde bývajú. Obchod s potravinami na
vidieku preto vykazuje vyšší obrat ako obvykle,“ potvrdzuje Martin Katriak, prezident Zväzu obchodu SR a podpredseda
predstavenstva Coop Jednoty Slovensko.
Kým prvú vlnu koronavírusu charakterizovali dočasné
výpadky tovarov, druhá vlna je podľa Jozefa Beňu, majiteľa siete potravín
Kotva, význačná tým, že spotrebitelia viac šetria. „Na jar bol nedostatok múky,
droždia a ryže, ktoré sa najprv vykúpili vo veľkých obchodoch a potom
zákazníci vykúpili aj nás. Ľudia sa k nám však vracajú, lebo u nás
nájdu rýchlejší nákup i obsluhu,“ uvádza Jozef Beňa s tým, že okruh
potrieb sa zúžil a spotrebitelia zistili, že nepotrebujú tak veľa, stačí,
aby bolo.
Obce bez obchodu
Nová situácia síce vrátila ľudí viac do regiónov, ale
tie charakterizuje dlhoročný problém – nedostatok predajní potravín v tých
najmenších obciach. Podľa štúdie Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS)
z minuloročného decembra je v krajine 102 potravinových púští, čo znamená, že tamojší obyvatelia
si nemajú kde kúpiť základné potraviny. Až 68 % sa nachádza v obciach do
250 obyvateľov, zvyšok v obciach do 500 obyvateľov.
Obec Nižná Voľa v okrese Bardejov je jedna
z nich. Má 280 obyvateľov, ale prevádzkovateľ potravín skončil pred dvoma
rokmi, pretože obchod bol nerentabilný. Odvtedy sa starosta snaží nájsť
riešenie. „Podobne ako ďalšie malé obce aj tá naša starne. Mladí ľudia
odchádzajú za prácou a doplácame na to, že nemáme dostatočnú
kúpyschopnosť. Počas koronakrízy sa nám ozvala pekáreň vzdialená 15 kilometrov,
ktorej vypadli zákazníci, zriadila pojazdnú predajňu a trikrát do týždňa nám
vozí základné potraviny,“ hovorí starosta obce Marcel Kaščák.
Podľa ústredného riaditeľa kancelárie ZMOS Michala
Kaliňáka pritom vidiek predstavuje obrovský potenciál. Jeho atraktivita sa
zvyšuje aj vďaka rastúcemu počtu chalupárov, ale aj ľudí, ktorí sa na vidiek
sťahujú. Prístup k základným potravinám by však mal byť samozrejmosťou.
„Pred 50 rokmi dokázal vstúpiť človek na Mesiac a po 50 rokoch človek
v Nižnej Voli nedokáže vkročiť do predajne potravín. Niekde sa stala
chyba. Prevádzkovať potraviny v takýchto obciach nie je biznis. Byť tam na
nule je na Nobelovu cenu z ekonómie. Preto to musí byť služba vo verejnom
záujme,“ tvrdí. V regiónoch ako Kysuce, Bardejov, Svidník je realita podľa
jeho slov často taká, že občania dávajú starostovi papieriky s tým, čo im
má v meste nakúpiť.
Obchodníci z malých obcí miznú práve preto, že im
to ekonomicky nevychádza. „Ani my nie sme výnimkou. Síce veľmi neradi, ale tam,
kde červené čísla príliš bijú do očí, musíme urobiť razantné opatrenia,“
konštatuje Martin Katriak.
Potraviny Kotva majú v bardejovskom okrese 16 predajní, z ktorých sú
iba dve v Bardejove, zvyšok na vidieku. „Otvoriť predajňu v obci,
ktorá má menej ako 500 obyvateľov, je veľké riziko. Máme dve takéto predajne. Už
dávno by boli preč, ale mám k nim osobný vzťah, pretože v jednej žije môj brat,
v druhej moja svokra. Podniká sa tam ťažko,“ hovorí Jozef Beňa.
Je to v slovenských rukách
Predajne na vidieku pritom reflektujú na aktuálne
potreby spotrebiteľov, ktoré sa počas koronakrízy menia. „Boli by sme hlúpi,
keby sme chceli na dedine predávať zlaté hodinky alebo francúzske koňaky.
Predajne, ktoré fungujú, vážia sortiment na lekárenských váhach, pretože vedúca
predajne je natoľko šikovná, že vie, koľko jogurtov predá. To funguje, ale
existuje ekonomická hranica, do ktorej sú obchodníci ochotní ísť,“ vysvetľuje Martin Katriak.
Jozef Beňa hovorí, že ich stratégiou je obslúžiť
každého obchodníka. Preto majú v ponuke sortiment v troch cenových
hladinách: „Zákazníci sa k nám vracajú a chcú iné veci. Možno nikdy
sme nepredali toľko chrenu a medu ako počas pandémie. Musíme im vyjsť
v ústrety a predávame aj to, čo sme si mysleli, že nikdy nebudeme
predávať.“
Martin Katriak
pripomína, že problém potravinových púští dokáže vyriešiť spolupráca
obchodníkov, samospráv a politických autorít. Podľa neho nie je dôležité
rozdať obrovské dotácie, ale pomôcť tak, aby dokázali byť obchody aspoň na
nule. „Veľké nadnárodné reťazce do Nižnej Vole v živote nepôjdu. Preto je
to na slovenských obchodníkoch. Pre malých je to náročné, ale siete ako Coop
Jednota, Labaš, CBA znesú, keď v ich veľkých sieťach bude desať predajní
na nule,“ tvrdí.
Riešenia sú vymyslené
Starosta Marcel Kaščák komunikuje s obchodníkmi,
ktorým chce pomôcť, ako môže, aby ich do dediny prilákal. Aj tomu
predchádzajúcemu obec odpustila ročný nájom, napriek tomu nedokázal predajňu
udržať. „Obchodníci mi hovoria, že ak by bola podpora štátu, boli by schopní
uspokojiť potreby občanov,“ uvádza.
Podľa Jozefa Beňu nie je v takejto dedine ľahké otvoriť
predajňu, pretože je to viac, ako len navoziť tovar, poskladať pult
a postaviť zaň predavačku: „Problém je, že predavačka musí byť oveľa
gramotnejšia ako pred desiatimi rokmi. Všade sa vedie sklad, pracuje sa so
softvérom, musí ovládať cenotvorbu, pravidlá hygieny a podobne.“
Nejde však o neriešiteľné problémy a paleta
ako na to je široká. „Od odpustenia odvodov a miestnych daní cez zníženie
DPH po využitie fondov. Riešenia sú dávno vymyslené, potrebné je ich iba
zrealizovať. Koncovka však chýba a to je nepochopiteľné,“ uvádza Michal
Kaliňák. Ako jednu z možností uvádza aj Miestne akčné skupiny (MAS),
postavené na verejno-súkromnom partnerstve, kde je nevyčerpaných 200 miliónov
eur.
Diskutujúci sa zhodli, že problém je definovaný
a zanalyzovaný, riešenia vymyslené, ale jediné, čo chýba, je politická
vôľa. Hoci sú potravinové
púšte súčasťou slovenského
vidieka dlhé roky, žiadna vláda sa nimi doposiaľ nezaoberala. Problém mali aj
v Poľsku, kde nemal prístup k základným potravinám milión ľudí, ale
vďaka fungujúcim nástrojom ho dokázali za menej ako desať rokov vyriešiť.
V Česku samosprávne kraje udeľujú dotácie do výšky 70-tisíc českých korún.
„Na Slovensku však politici nepočúvajú,“ hovorí Michal Kaliňák.
Martin Katriak
hovorí, že Zväz obchodu
SR sa dlhodobo snaží o to, aby sa riešenie predajní na vidieku dostalo do
programového vyhlásenia vlády, ale zatiaľ sa im to nepodarilo. Na ministerstve
pôdohospodárstva sa však tento rok začala stretávať pracovná skupina, ktorá má
problém vyriešiť. „Na začiatok by stačilo, keby sme to skúsili na pilotných
projektoch, po roku by sme vyhodnotili, čo sa osvedčilo najviac a potom to
aplikovali ďalej,“ myslí si Michal Kaliňák.
Zdroj: [27.01.2021; tovarapredaj.sk; Správy; 09:00; redakcia]
https://www.tovarapredaj.sk/2021/01/27/kongres-samoska-potraviny-patria-do-kazdej-dediny/
https://www.tovarapredaj.sk/2021/01/27/kongres-samoska-potraviny-patria-do-kazdej-dediny/